Slavošovský tunel, obec Slavošovce, Slovensko

O 5:18 ráno vôjsť a prejsť 2,4 kilometrovým Slavošovským tunelom je slušný adrenalín. Tma, ktorá sa dá nakrájať a predávať na váhu. V strednej časti aj desivé ticho, prerušované len na začiatku a konci tečúcou a kvapkajúcou vodou.  

Vstup do tunela od obce Slavošovce je sčasti zasypaný po odstrele partizánmi na konci druhej svetovej vojny. Vchádzate zostupom po schodoch do podzemia o výške dva metre. Pekne zachovaný portál, v ktorom vás prievan doslova vtiahne dnu. Po pár metroch už nefúka, nekvapká a vy stojíte tvárou v tme, na akú si človek len ťažko zvyká. Zasvietite baterku, no tma je taká hustá, že vám nedovoľuje vidieť ďaleko. Krásne vypracovaný kamenný vstup, vyskladaný akoby ho šperkár robil, sa spája s betónovou časťou. Iba vrchná časť je kamenná po celej časti tunela. Obdivujete dokonalosť prevedenia, aká na svoju dobu predčí dnešnú modernú techniku. Po stranách sú bezpečnostné výklenky každých 60 metrov. Niektoré sú len na hĺbku metra, iné majú aj tri. Podlaha je vyspádovaná s odtokovými žľabmi tak do dvoch metrov od seba.


Stredná časť je dokonale suchá a bez známok starnutia. Neuveriteľné, že toto všetko bolo postavené v 1944. Tu trošku odbočím a skúsim porovnávať. Mám za sebou prejdené stavby v Poľsku a Nemecku, ktoré mi podobnou kvalitou vyhotovenia pripomínajú tento tunel. Hneď som spozornel pri roku budovania. Dovolím si tvrdiť, a to aj napriek tomu, že do písania článku som sa ku dokumentom, ktoré by to potvrdili, nedostal, že tunel musel byť budovaný za asistencie Nemcov. Na robotu museli používať aj väzňov. Dokokonalosť a forma prevedenia je toho dôkazom. Nie je možné vtedajšou technikou raziť tunel o dĺžke 2,4 km a použiť toľko betónu len preto, že to chcela miestna papiereň. Jednoducho si myslím, že tu je pár viet s otáznikom. Prečo by sa potom partizáni mali báť o využitie nemeckou armádou? Prechod po okolitých vrchoch nie je vôbec náročný. Nemci podobné stavby využívali na čokoľvek počas vojny. Od stavieb lietadiel v susednom Česku po montovanie rakiet V2 v Nemecku, Francúzsku a plánovalo sa aj Poľsko. Ale to je len moja živá fantázia.

Mal som veľké štastie a v jednom odtokovom žľabe nachádzam kus pôvodného debnenia. Drevo už hodne sliznaté no klince v peknom stave. Viac ako sedemdesiat rokov pod zemou sa na nich až tak zásadne nepodpísalo. Zhruba 40 minútova cesta totálnou tmou s baterkou za asistencie kvapkajúcej a občas aj tečúcej vody vo mne prebúdzala všetky možné duševné stavy. Tiene vás dobiehajú, často sa otáčate a potvrdzujete si, že ste tam skutočne sám. Neviete sa sústrediť a ani oči nepomáhajú, aby ste bol kľudnejší. Strach je tak blízko pri vás, že nakoniec ste celkom radi aspoň za jeho spoločnosť.

Na konci ma už čakalo vychádzajúce slnko. Chvala bohu, že je koniec, si poviete, ale nie je, ešte cesta ním naspäť k autu…

Priznám sa, že ísť tam v skorom rannom čase a sám je desivé. No prejsť ho má cenu zlata. Na konci je nedokončená úžľabina, ktorá je plnená potôčikom. Tunel v skalách budovaný kameňom je impozantný a hrôzostrašný zároveň. Pri pohľade do tunela v tejto časti som čakal, že z neho za hukotu dymu doslova vyletí stará parná lokomotíva.
Som rád, že tento skvost doma máme. Jedno z mála skutočných a neodhalených tajomstiev.

Pár faktov:
▪Slavošovský tunel sa začal raziť v 1941 a stavba bola ukončená v apríli 1944
▪dĺžka tunela je impozantných 2,4km
▪výška 6,5m a šírka 4m
▪  otvárať ho boli ministri Styk a Pružina
▪ Spájať mal obce Slavošovce a Magnezitovce

foto a text: Robert Hucko, www.ruun.sk